HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Kazachstán z kajaku: divoké sjezdy v podání Toma Andrássyho

Kazachstán z kajaku: divoké sjezdy v podání Toma Andrássyho

Zbrusu nové vydání vodáckého magazínu HYDRO se objevilo v distribuci začátkem minulého týdne. V hlavním tématu, kterým je tentokrát pádlování v Latinské Americe, se HYDRO podrobně věnuje Mexiku, Kostarice, Kolumbii a Chile, ale najdete v něm i spoustu dalšího čtení z vodáckého dění u nás i v zahraničí. Nás nejvíce zaujal článek Toma Andrassyho o pádlování v Kazachstánu.

Expedícia Kazachstan 2014

Kazachstan si väčšina z nás vybaví ako jednu z  krajín niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Rozlohou patrí k najrozsiahlejším štátom sveta, jej väčšia časť je ale veľmi riedko osídlená. Leží takmer v strede Euroázijského kontinentu, susedí s Ruskom, Čínou, Kirgizskom, Uzbekistanom a Turkménskom. Krajinu z veľkej časti pokrývajú nízko položené plošiny a pahorkatiny, smerom k východu sa ale dvíha do pohorí Altaj, Tarbagataj, Džungársky Alatau a do sedemtisíc metrov siahajúci Ťan-Šan. A práve tieto horské masívy sa stali cieľom našej slovensko-ruskej skupiny, ktorá sa koncom mája 2014 vydala detailnejšie preskúmať rieky a nespútanú prírodu tejto oblasti.

Už som dosť tučný!

Príbeh začal pred rokom počas pádlovania na Altaji, kde nám ruský kamarát Vasily Porsev celý večer farbisto popisoval kazašské rieky a neskutočné spôsoby, ako sa k nim vôbec dostať. Z Ruska sme sa ale vrátili domov a na jeho rozprávanie  som v bežnom živote rýchlo zabudol. Až kým v januári neprišiel od Vasila mail so zvláštnym textom: „Už som dosť tučný!“ Hrdo v ňom oznamuje, že pribral dosť, aby prežil viac dní na vode aj s minimom potravín a že sa konečne môžeme vydať do Kazachstanu. Bez váhania potvrdzujem účasť a okamžite zháňam ďalších parťákov na prieskum tejto krajiny. V marci máme kompletný slovensko-ruský tím  piatich kajakárov – Tomáš Andrassy, Pavel Andrassy a Peter Scherfel (SVK), Vasily Porsev a Sergej Fokin (RUS) – a kameramana Antona Mironova (RUS) a ostáva zariadiť len letenky a transport všetkého nášho materiálu do Almaty (starší názov Alma-Ata), najväčšieho mesta Kazachstanu, kde nás bude čakať ruská časť výpravy.

Hydromagazín

Tento a mnoho dalších vodáckých článků si můžete přečíst ve zbrusu novém vydání vodáckého magazínu HYDRO, který vyšel začátkem tohoto týdne. V hlavním tématu, kterým je tentokrát pádlování v Latinské Americe, se HYDRO podrobně věnuje Mexiku, Kostarice, Kolumbii a Chile, ale určitě v něm naleznete spoustu dalšího mokrého čtení z vodáckého dění i ve výrazně dostupnějších lokalitách. Více informací a případné objednávky na www.HYDROmagazin.cz.

Grand kaňon Kazachstanu

V polovici mája vystupujeme po desaťhodinovej cesta z lietadla, naväzujeme kajaky, nakupujeme zásoby a vydávame sa ešte viac na východ, kde pohorie Ťan-Šan oddeľuje Kazachstan od Kirgizska. Zasahuje až do nehostinnej červenej kazašskej púšte, v ktorej si naša prvá rieka – Čaryn – za tisíce rokov vyhĺbila vlastný Grand kaňon. Aby sme sa v tejto pohraničnej oblasti a národnom parku mohli vydať na vodu, potrebujeme špeciálne povolenia, ktoré Vasily vybavoval už pár mesiacov.

Nám stačilo podpísať len pripravené dokumenty, ktoré priniesol miestny ranger Kostya. Na 40 kilometrový úsek Čarynu (WW III-V) sadáme až ďalší deň a hneď po pár metroch je jasné, že voľba rieky na rozpádlovanie sa vydarila. Zložitejšie úseky, striedajúce sa s rýchlo tečúcou vodou, kilometrová vstupná perej obtiažnosti WW IV, pár miest WW V, strmé pereje aj dlhé roviny počas ktorých môžeme obdivovať kolmé steny kaňonu a divokú zver naokolo… Len sme trochu precenili výbavu – tridsaťpäťstupňová horúčava a neúprosné slnko páliace do vyprahnutej púšte spôsobuje, že teplo sála snáď aj z vody. Namiesto únavy z pádlovania sme vyšťavení z počasia. Perfektný dojem z rieky to však nepokazí a 40 km je za nami ani nevieme ako.

Pol metra nového snehu

V pohorí Ťan-Šan máme v pláne ešte rieku Čilik, dvoj- až trojdňový multiday, kam sa ale najskôr musíme dostať. Uvažujeme nad koňmi a dvojdňovým pochodom, keďže sa ale nedarí zohnať kone živé, Vasily po chvíľke debatovania s miestnymi dohovára aspoň tie pod kapotou v podobe starého ruského armádneho transportéru ZIL. K nástupnému miestu to máme 100 km, tajne dúfam, že to nebude trvať dlho. Z omylu ma vyvádza desať hodín strávených na korbe. Cesta sa po čase zmení na lúky a nakoniec sa ZIL rúti po strminách a potokmi.

Miestami by som sa neodvážil ani pešo, domácich šoférov ale nezastraší nič. Dážď, sneh a vietor a k tomu Vasilova výstraha „buďte pripravení vyskočiť„, keby sme sa zrútili do priepasti. Radšej zatváram oči a ľutujem, že som si z tej fľaše vodky po ceste nedal viac. K večeru som rád, že vôbec žijem. Potme varíme večeru, rozbaľujeme tábor a kým sa poberieme spať je už na všetkých veciach súvislá pokrývka námrazy a ľadu. Ráno sa vydávame na peší prieskum, teplota vzduchu sa drží na piatich stupňoch a celkom mi vyhovuje, že sa chôdzou zahrejem. Vďaka chladu nie je dostatok vody na horný úsek a tak si splav o deň skracujeme a na vode trávime našťastie len dve hodiny. Večer sa cez okno vlúpeme do chatky miestnych pastierov, trochu nervózne vyhrievame ich baňu a používame ich veci.

Vasily nás ale ubezpečuje že tu sú na to zvyknutí a „vsjo normaľno“ budeme počas výpravy počuť ešte veľakrát . Konečne sme ale v teple a môžeme pozbierať sily na zajtrajší dlhý deň. Ráno vstávame skoro, cez noc napadlo 50 cm nového snehu a moja túžba po teplejšom počasí ostáva nevypočutá. I tak napoludnie sadáme na vodu. Extra vrstva, ktorú som pribalil na poslednú chvíľu, sa teraz naozaj hodí. Čilik tečie najskôr hlbokým kaňonom, zarezaným medzi majestátnymi, takmer kolmými stenami a rieka dosahuje obtiažnosti WW IV. Pod kaňonom sa údolie mierne otvára a Čilik sa už len pokojne vlní cez otvorené údolia, momentálne úplne pokryté snehom. Na vode strávime 7 hodín a zima je neskutočná, odmenou je ale pádlovanie tou najkrajšou prírodou, akú si vôbec dokážem predstaviť.

Džungársko

Džungársko je oblasť  v severozápadnej Číne, ktorá zasahuje i do západného Mongolska a východného Kazachstanu. Rieky tečúce z úbočí Altaja, Džungárskeho Alatau a Ťan-Šanu sú neprístupné, zarezané hlboko v kaňonoch a s veľkým spádom – a práve preto sme tu. Sme blízko hranice s Čínou a tak Vasily musí znovu vyjednávať povolenie. Po dvoch hodinách sa vracia aspoň s čiastočným úspechom, získal povolenie na rieku Koksu; žiaľ  len pre nižší úsek než sme pôvodne plánovali. Utešuje nás aspoň tým, že môžeme ísť naľahko, miesto trojdňového tripu nás čakajú len dva dni a dnes večer nás bude čakať kamarát, u ktorého prespíme. Okrem spacáku vraj nepotrebujeme nič a tak s minimom jedla vyrážame na rieku.

Koksu je spočiatku mierna, rýchlo tečúcu vodu ale postupne vystriedajú pereje. Rieka má tak 100 kubíkov (vraj ideálny stredný stav), ide o príjemné big water WW IV zvezenie. Takmer celý deň chytáme vlny a surfujeme, až kým večer nepristávame pri rybárskej chatke. U Vasilových starých kamarátov zisťujeme, čo obnáša pohostinnosť miestnych. Na večeru nám núkajú všetko čo majú – ryby, chlieb, psa, kadejaké polievky, mlieka asi zo všetkého čo vie chodiť a samozrejme vodku – veľa vodky. Mám pocit, že vodka tu niekde musí prameniť; každý kto príde postaví na stôl novú fľašu. Ešteže nás ďalší deň čaká len dvojhodinový úsek. Rieka si zachováva svoj charakter – veľké vlny, valce, veľa playspotov a posledný kaňon obtiažnosti WW IV-V. Koksu tu na krátkom úseku padá o niekoľko metrov, vodopády a valce zabezpečujú dobré divadlo a je to super bodka za vydareným splavom. Slnko pečie a my sa presúvame o kúsok ďalej na rieku Tem-Tek.

Ako sa jazdí s ruským duchom

Ranný rituál zháňania povolení sa dnes obíde bez väčších problémov a tak skoro okamžite za dohľadu miestnych rangerov a domácich fanúšikov sadáme na vodu. Tem-Tek patrí k najlepším riekam, aké môže Kazachstan ponúknuť. Rešpekt vzbudzujú dlhé pereje WW V zavreté medzi kolmé skaly, množstvo sifónov a nebezpečných miest. Po necelých piatich hodinách plavby pristávame pri aute, ktoré nám vezie zásoby a samozrejme fľašu vodky. Ďalší deň máme v pláne dolný kaňon Tem-Teku. Podľa Vasila je opäť ideálna voda (iná než ideálna tu zrejme neexistuje). Po pár kilometroch sa ale pripája Orca Tem-Tek a z našej ideálnej vody je okamžite stav na hrane zjazdnosti.

To sme už uväznení medzi kolmými stenami a neostáva nám iné než pokračovať. Zábava na vode graduje až do miesta, kde celá rieka padá do hĺbky 25 m a odkiaľ vedie cesta dole jedine po lanách. Využívam všetko naše vybavenie, od Vasila miesto výbavy dostávam prednášku o „russian spirit“. Hádzačku vraj nenosí, pretože potrebuje ľahkú loď a bez nás by si s týmto miestom poradili jednoducho: „Hodili by sme lode dole a skočili za nimi, lebo tak sa jazdí u nás v Rusku. Ale aby si to pochopil, musíš mať v sebe nášho ruského ducha.“

Volím radšej osvedčený spôsob a pomocou karabín a kladiek spúšťam dole brata, vyrábame lanovku pre kajaky a následne zlaňujeme všetci. Po necelých troch hodinách môžeme pokračovať, za chvíľu nás ale zastaví ďalšia nezjazdná perej. Časť prenášame a do druhej časti nastupujeme zo skaly práve nad najväčšou dierou. Je to ale posledná ťažká perej a ďalej si už vychutnávame fantastické scenérie rieky zarytej v hlbokom kaňone.

Altajské problémy

Z Džungárska sa presúvame na sever do oblasti pohoria Altaj, cesta trvá dva dni. Uprostred druhého dňa, kým my varíme obed, Vasily postupne vyťahuje z kufra kardanovú tyč, homokinetické kĺby a veci, o ktorých použití nemám ani šajnu. Z našej Toyoty zo zadným náhonom sa počas obednej pauzy stáva čistokrvný offroadový špeciál s uzamykaním nápravy na ruský spôsob – na šnúrku. Nakoniec zakotvíme v malom horskom mestečku Ridder (v starších mapách Leninogorsk), kde si v miestnom hoteli zriaďujeme základňu pre nasledujúce dni.

Prvá príde na rad rieka Gramatucha, cesta k nej ale vedie cez horské sedlo. A tak sa s kajakmi na chrbtoch ocitáme pod úpätím hory a pred nami je 1200 výškových metrov. S 35-kilovým nákladom sa brodíme snehom, ktorého je tu miestami až päť metrov. Pri prvých zastávkach cestou hore si ešte užívame výhľady, neskôr už len odfukujeme. Pekné počasie strieda vietor a sneženie, chvíľami na seba ani nevidíme, ale túžba zhodiť ťažký kajak z pliec čo najskôr nás ženie ďalej. Po piatich hodinách výstupu sme v sedle, opúšťame kajaky a vraciame sa späť po ďalšiu várku. O deň neskôr, po dvoch dňoch šplhania do kopca, konečne stojíme v priesmyku s kajakmi plnými materiálu a riešime nový problém – ako to všetko dostať k rieke. Teraz sneh využívame v náš prospech a spúšťame sa v kajakoch ako na sánkach. Kde sa nedá sánkovať, ťaháme lode za sebou.

Podvečer sme na brehu, rozkladáme tábor, teplomer na hodinkách ukazuje -2 stupne a všetky naše veci už zmrzli. Modlím sa za teplejšie ráno, inak si celý deň v ľadovej vode neviem ani predstaviť. Plánujeme Gramatuchu zvládnuť za jeden deň, vstávame teda skoro a navliekame sa do zmrznutej výstroje. Zima a náročné pereje nám dávajú poriadne zabrať, na obed si už vôbec necítim ruky a to máme pred sebou ešte zopár hodín pádlovania. Večer leziem z vody ako kocka ľadu s presvedčením, že takto extrémne podmienky netúžim opakovať príliš skoro. Zároveň mi je jasné, že naša posledná rieka Turgusun bude veľmi podobná. Opäť výstup cez kopce plné snehu a tentokrát až tri dni na vode uprostred zasnežených vrcholov.

Vraciame sa do Ridderu a ďalších pár dní trávime opakovanými pokusmi získať povolenie na prechod pohraničnou oblasťou, strážcovia ale nepovolia. Turgusun, jedna z najlepších miest tejto oblasti, je pre nás tentokrát stratená a náš výlet je na konci.

Kazachstan je neuveriteľná krajina, ponúka najširšiu škálu riek a podmienok, s akými som sa doteraz pri pádlovaní stretol. Počas jednej výpravy zažijete púšť aj zasnežené kopce, horúčavy i extrémny chlad. Pádlovanie je často nielen o riekach ale hlavne o spôsobe, ako k nim dostať. Či už zvolíte vlastné nohy, koňa alebo veľký armádny nákladiak, vždy to bude životný zážitok. A pri pohostinnosti miestnych obyvateľov a našich sprievodcov a nedokončenej misii je jasné, že do Kazachstanu sa určite ešte vrátime.

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář: