O tom, že získat Sněžného leoparda není žádná legrace, svědčí i fakt, že to doposud zvládli jen čtyři Češi a Slováci: Yuri Shveida, Stanislav Šilhán, Jaromír Stejskal a Miloslav Neumann. Posledním dvěma jmenovaným navíc chybí Pik Poběda, která v té době do Leoparda nebyla zahrnuta. Na všech dotčených vrcholech platí, že „je na nich strašná kosa”, jak by vám pověděl každý, kdo alespoň na jeden z nich vystoupal. Je to dáno zeměpisnou šířkou Pamíru a Ťan-Šanu. Pro představu stačí říci tolik, že v 6000 metrech na Pik Poběda se budete cítit asi tak jako na vrcholu Cho Oyu (8201 m)
Zoli letos rekord nepřekonal, ani nezískal titul. To ovšem z výše zmíněných důvodů není žádné velké překvapení, i tak se ovšem jednalo o pozoruhodný výkon: dva sedmitisícové vrcholy a celkem pět pokusů o výstup na „sedmu”, to se nevidí každý den! Více o letošním působení na území Tádžikistánu a Kyrgyzstánu poví sám Zoli Pál.
Proč Sněžný leopard a ne Koruna Karákóramu nebo Koruna planety?
V roku 2008 som sa pokúšal o Pik Lenina, pre mňa prvá veľká zahraničná hora. Cesta z Ošu vtedy trvala 10 hodín a mňa miestna krajina doslova očarila. Začal som ňúrať okolo tých s Calom (Carlo Alberto Cimenti, IT) a Harym (AT) a bol som rád. A keď som na Pobede zahučal do trhliny, zachránilo ma, že tam bol Cala na lyžiach.
Kolik metrů a kilometrů jsi během přípravy naběhal, najezdil a nastoupal? Dodržuješ pravidelný tréninkový plán?
Tréning riešim inštinktívne. Ráno behávam 10–15 km, potom bike 42 km do roboty a 42 späť, každý víkend som behal 20–30 km na Devínskej Kobyle, behal som vo Fatre.
Tři týdny před odletem jsi měl naplánovaný 140 km ultramaraton. Nebál ses zranění a nedostatku času na regeneraci? Nakonec sis tam koleno opravdu zranil.
Zranil, ale myslím, že to bola hlavne psychika. Týždeň pred maratónom som pri behu spadol a rozbil si ľavé koleno. Ďalší týždeň som stresoval, že príde maratón, potom Švajčiarsko a budem príliš rozbitý. Na maratóne sme odštartovali a bol som OK, ale po 40 km mi odišlo paradoxne pravé koleno.
Součástí přípravy byla i aklimatizace, těsně před odletem jsi strávil 6 dní ve Walliských Alpách. Proč ses neaklimatizoval přímo na Pamíru?
Na mieste už nebol čas. Wallis bol základ pre fungovanie do tých 4600 m, hneď po návrate som šiel do hypokomory. Vďaka Wallisu sme v komore začali rovno od 4800, inak by som v nej musel stráviť viac času, ale už tie tri dni sú veľký test na psychiku. Hyperbarická komora je priestor 2×2×2 m, kde sa postupným znižovaním tlaku simuluje stúpanie v horách. Po troch hodinách začne stúpať počet červených krviniek tak ako v kopcoch.
Logistika je na expedicích vždy náročná záležitost, ale u podobného projektu to je alfa a omega. Dařilo se plnit plány i v reálu?
Môj plán počítal vždy s 5-6 dňami na horu a tromi na presuny. Tie sú tu komplikované, lety helikoptér sú pevne dané a treba sa im prispôsobiť. Pod Lenina som prišiel 3. 7., celý program mal skončiť 10. 8., všetko bol naplánované a zabukované a bola dohoda, že ak nastane u mňa zmena, agentúra všetko prebukuje a vyrieši… V reále to bolo inak. Už prvé auto meškalo osem hodín, pri druhom presune letecká spoločnosť nelietala a čakali sme pol dňa, z Lenina nás odvolali kvôli preprave a odmietli ju zmeniť… Urubko musel mať nenormálne šťastie, alebo špeciálne podmienky, inak si to neviem vysvetliť.
| Co takhle trochu jiný šálek kávy? Jamajka, prales a boj o přežití. |
Hned na prvním kopci Pik Lenina ses setkal s neúspěchem. Rychle jste vystoupali do C3, na hoře jste s Karolem strávili pět dnů. Proč se nepodařil vrchol?
Kvôli podmienkam. Vyrazili sme podľa plánu 3. 7. Hneď po príchode, do jednotky sme dorazili už za silného sneženia a snežilo dva dni. Do dvojky sme mohli až piateho a ďalší deň sme prešľapali na Razdeľnoju. A ja som si miesto ibalginu omylom vzal liek na výškovku. Kravina. Začal odvodňovací proces, ďalší deň som bol hotový. V noci víchrica, ôsmeho ráno konečne vyšli dvaja guidi upraviť trasu a nás odvolali, vraj príde auto. Lenin bol vôbec vtipný, k tomu všetkému som sa cestou vo víchrici pos***. Myslel som, že si prdnem… len to nevyšlo. Odmotal som sa bokom pod taký previs, posťahoval čo sa dalo, ale ako vyzlečieš trenky? Bol som v páperáku, expedičné boty… Ako neandertálec som našiel ostrý šuter a gate zo seba odrezal. Kým som to rezal, poumýval sa v snehu, ruky som mal odmrznuté normálne do biela.
Krásná vzpomínka! Máš něco podobného i z dalších dní?
Nasledovali Chan Tengri a Pobeda. 12 hodín čakanie na lietadlo, 9 hodín v aute, zaľahli sme o piatej ráno a o ôsmej bol „zavtrak“. A hneď zas do helikoptéry…a ráno som mal zápal pľúc. Naordinovali mi 5 dní relax, po troch dňoch sme s Karolom šli na Chana, ja nadopovaný antibiotikami. Od trojky zas snežilo. Vrcholový pokus Karol po hodine kvôli omrzlinám a ukrutnej zime vzdal, ja som vyšiel do 6600 m. Karol letel domov a ja som s Calom začal budovať depozit na Pobedu. O dva dni som skúsil Chana znova, vynechal som C2 a za dva dni som bol hore.
Pobeda je extrémna, ťažšia ako štandartné osmičky, je tu zvláštna klíma a hrozná zima. Do C1 je to zdĺhavý trek, skoro 22 km. Prvá časť ľadovca ide, ale posledný úsek je stále zasnežený, s trhlinami, prelez seraku, veľa nového snehu. V noci z dvojky do trojky bola slušná víchrica, v trojke sme stretli zostupujúcich Rusov, doslova utekali. Hore sa vraj nedá vydržať a odvolali ich, lebo má prísť cyklón. Volali sme do basu, povedali nech okamžite zmizneme, tri dni to bude zavreté, napadá meter snehu a vietor ešte v ten deň zosilnie na stovku. Cala to ešte overil v Taliansku a pakovali sme sa.
A zpátky do Pamíru, Korženěvská a Komunista. Byl vrchol?
Koržu som išiel sám. Teplo, slnečno, menej snehu, technicky nie je až tak náročná, ale nikdy viac. Po ľadovci bez značenia som sa motal hodinu a pol. Do 5100 m ideš po suti a šotoline, potom až do jednotky v nepríjemnom teréne, kde stále padajú kamene. Z 5100 do 5300 m je impozantný prelez, serakový háj. Vraj je tam natiahnuté lano, ale nenašiel som ho. Vynechal som dva kempy, išiel som hneď do štvorky a ďalší deň stál na vrchole. Dvanásteho som zišiel z Korže úplne zdemolovaný.
Komunista ma hore nepustil, prišiel front, tri dni víchrica a sneženie. Všetci utekali, helikoptéra dva dni meškala. Zvažoval som počkať, ale 17. ráno, v deň odletu, padlo na výstupovej trase sedem lavín. Tak som si povedal, že nemá zmysel riskovať. Navyše som mal víza len do 25., ďalšie helikoptéra mala priletieť 23., a ak by sa zas niečo posunulo, mal by som prúser.
Třeba bys tam měl dlouhé prázdniny! Zažil jsi během expedice nějakou krizi?
Skôr rozhodovania než krízy. Keď sme nedali Lenina, mal som problém spracovať neúspech, ale ľudia boli z nás nadšení a tak som to ešte ustál. Ale keď sa to opakovalo na Chan Tengri, sneženie, hrozné podmienky a neúspech, to ma zlomilo. Prestal som veriť, stratilo to zmysel. Skoro som odišiel domov s Karolom. V noci mi došlo, koľko ma podporuje ľudí, že nemôžem to vzdať len kvôli dvom neúspechom. Tak som sa ráno pobalil a išiel som to zabudnúť s Calom pri príprave Pobedy.
Druhá dilema prišla po Pobede. Tá hora ma strašne držala náročnosťou a tvrdými podmienkami, Cala ma presviečal ostať, začal sa dávať do kopy medzinárodný tím – Iránci, Angláni, Austrálčania – chceli sme skúsiť preraziť ten sneh. My sme mali hore depozit, ostalo mi tam všetko. Znova prebdená noc a zvažovanie. Korža a Komunista kde boli väčšie šance, alebo skúsiť uspieť na Pobede? Hovoril som s Iráncom, ktorý mal za sebou už pár osmičiek a o Pobedu sa pokúšal deviatykrát. A tak som sa rozhodol.
Vrátíš se? Zopakuješ příště pokus o rekord, nebo jen doplníš poslední dva vrcholy?
Určite sa vrátim. Myslel som na dokončenie, ale tých 40 dní ma láka stále viac. Verím, že sa to dá.
Ve zprávách přímo z expedice jsi několikrát zmínil 30kg batoh. Mně přijde 30 kg strašně moc, když jdeš alpským stylem jenom na pár dní. Co bylo tak těžké?
Stan! Mal som stan sám a to máš hneď cez tri kilá. A trebárs na Pobedu sme rátali 9 dní, tak máš na 9 dní stravu, varič, páperové veci a handry, kompletnú výbavu na ľadovec, lano…
U výbavy jsi preferoval spíš nízkou hmotnost nebo vysokou odolnost?
Hlavný bol stan, odolnosť versus váha. Mal som so sebou aj ultraľahký Hubba – Hubba od MSR, ale po prvých víchriciach som bral radšej dvakrát ťažší, odolný Fury. Karimatku mám penovú Therm-A-Rest Z light – ľahká, skladná. Ostatné veci väčšinou od Petzla, v tomto som hmotnosť zvlášť neriešil.
Jak jsi řešil jídlo?
V base campoch som mal zaplatenú stravu, hore som bral Mountain House. K varu to privedieš aj hore, len to dlho trvá. Nakúpil som tiež šumákov a gelov od Enervitu a všetko som zabudol doma. Ale Karol mal.
Zoli, dík za povídání. Přeju hodně dalších vrcholů, příšte úspěšného Leoparda a co nejméně pos… trenek!
