Peter Kuric: Dotkneš sa skaly a vieš, že je tvoja…

Peťo, jak vznikla spolupráce s režisérem Rasťo Hatiarem na filmu Téória šťastia? Jednoho dne Ti prostě zazvonil telefon s nabídkou?

No tak to zase až taká hviezda nie som. Spolupráca s Rasťom Hatiarom vznikla na základe rôznych pozvánok na horské festivaly. Nie som príliš dobrý rečník a tak prichádzal do úvahy krátky promo film o mojom živote na skalách a súťažiach. Na odporučenie môjho dobrého kamaráta a organizátora najväčšieho outdoorového festivalu na Slovensku – Slnko na skalách Maja Piťucha sme dostali tip na Rasťa. No a z krátkej promo vizitky vznikol krásny film.

Musel ses rozhodovat, jestli se Ti chce do natáčení?
Priznám sa, nechcelo sa mi. Nevedel som do čoho idem, mám radšej veci, ľudí a situácie ktoré poznám. V konečnom dôsledku som ale strašne rád, že som sa nato dal. Rasťo Hatiar je profesionál, veľakrát sme ani nevedeli že točí. Vlastne 95% filmu tvoria reálne a nie sílené situácie a emócie. Navyše som pri natáčaní spoznal veľa dobrých ľudí – ako deda Rybanského, jeho synov a skvelú rodinku Hatiarovcov.

S dědom Rybanským vo filme Téoria šťastie

Znal jsi osobnost Luba Rybanského ještě před natáčením?
Osobne nepoznal, ale vedel som, že je nejaký pán Rybanský. Paradoxne na mojej prvej skale, z ktorej som vo svojich desiatich rokoch visel – Hájska skala – je krásna cesta od deda Rybanského – Rybanského trojka, preto mi jeho meno nebolo cudzie.

Nastaly při tvorbě filmu nějaké neočekávané situace? Měl jsi trému?
Pri natáčaní sa nikdy netrafíte do scenára. Vznikajú stále nové a nové situácie, ktoré dej čiastočne pomenia. Napriklad cesta Dračí kút mala byť vlastne cesta Delírium, ale po dedovej (pán Rybanský) poznámke, citujem  „Čo by si liezol také sprostosti, radšej klasiku lez, v klasike je krása.”, sme ostali pri Dračom kúte. A vôbec to neľutujem, pretože keď som Dračí kút doliezol a zlanil dole, videl som v dedových očiach slzy dojatia. Vedel som, že sa mojim telom dostal tam, kde by to už v jeho veku bolo nezvládnuteľné. Bolo to pekné. Zážitok na celý život.

Je zima a pro lezce nastává doba, kdy se přesouvají za lezením do teplých krajin, na umělou stěnu či jdou na led. Jak probíhá tvoje příprava v tomto období?
Aj sa presúvam, aj nie. Leziem všetko. Od skaliek, cez viacdĺžkové lezenie, zimné lezenie, drytooling, rád sa zavesím aj na umelinu, takže moja sezóna plynule prechádza z jednej do druhej. Takže aká ponuka odkiaľ príde, tak idem.

Povedlo se Ti kvalifikovat se na Olympijské hry mládeže v Argentině. Změnilo to nějak Tvůj tréninkový plán, jídelníček, osobní volno?¨
Zatiaľ nezmenilo. Momentálne sa zháňajú peniaze na prípravu, ktorá je o čosi náročnejšia ako samotná olympiáda. Do toho pár papierov, potvrdení, lekárskych prehliadok, hľadanie správnych trénerov a po dvojtýždňovom tréningu v Španielsku, kde sa chcem hlavne rozliezť a natrénovať vytrvalosť začnem makať doma. No vlastne doma ako doma. Väčšinu času trávim na stenách v Brne alebo blízkej Európe.  Jedálniček upravovať nemusím, vďaka mojej mamine mám vyváženú a zdravú stravu doma odjakživa a navyše mám po nej aj genetiku, takže všetko je ok. Po ocinovi som zase zdedil silu a súťaživosť, takže moje osobné voľno väčšinou tvoria zábavné hry a súťaženie.

Závodí se v lezecké trojkombinaci, tedy lezení na obtížnost, boulderingu a lezení na rychlost. Říkal jsi, že z této trojkombinace je pro Tebe největší novinkou lezení na rychlost. Vyžaduje lezení na rychlost jinou přípravu než lezení na laně a boulder?
Lezenie na rýchlosť je úplne špecifická disciplína. Veľakrát sa stretávám s tým, že dobrí speederi slabšie lezú boulder alebo obtiažnosť a naopak, kto vyniká v bouldroch a obtiažnosti tak tým, že začne trénovať speed si trošku pohorší v tom, čo mu ide. Tak ale trojkombínacia lezeckých disciplín je nová olympijská disciplína a naozaj si vyžaduje nielen fyzickú silu, ale aj veľa psychickej koncentrácie. Prvýkrát som si skúsil olympíjsku trojkombináciu na konci roka vo Francúzku a poviem vám, že 8 hodín v izolácií a každé 2,5 hodiny sa sústrediť na inú disciplínu bolo vyčerpávajúce. Poslednú disciplínu sme už všetci mleli z posledných síl.

Dierkové lezenie v Španielskom Margalef

Jak tohle všechno zvládáš se školou? Jaké s ní máš do budoucna plány? Co na to rodiče?
Školu zvládam úplne v pohode. Som druhák na technickom lýceu u nás v Handlovej a škola mi maximálne vychádza v ústrety za čo im ďakujem.  Aj keď mám nastavený individuálny študijný plán, v škole som prevažne stále a keď nie som, všetko musím poctivo dobehnúť. Technický smer som si vybral preto, že matika ma fakt baví a našiel som sa tu. Vysokú školu zatiaľ neriešim, uvidíme o rok o dva. Rodičia sú skvelí, vedú ma nielen k dobrým výsledkom v škole a športe, ale aj byť dobrým človekom, tak hádam či to tak je, nechám na posúdenie iných.

Jak dlouho se věnuješ lezení? Jak ses k této sportovní disciplíně dostal?
Na horolezecký krúžok u nás v Handlovej (CVČ Relax) ma prihlásila aj s dobrým kamarátom jeho mamina, keď sme mali 9 rokov. Chytilo ma to od prvého stisku chytu.

Jaké jsou podmínky pro lezení na Slovensku? Máš zkušenosti s lezením v Čechách? Jaké jsou Tvoje oblíbené oblasti doma a v zahraničí?

Máme krásne skaly, prírodu, podmínky pre skalné lezenie PARÁDNE! Máme vysoké hory, bouldrové oblasti, proste všetko. Hovorí sa, že u nás na Slovensku sú trošku ťažšie obtiažnosti ako inde na svete čo potvrdzujem, pretože vyliezť 8a v Slovinsku a 8a napriklad vo Višňovom je rozdiel. V Čechách som bol na pieskoch a veľmi rád chodím na steny do Brna. Počul som aj legendy o zlínskom Vertikone, určite ho navštívim. Doma mám rád lezenie v okolí Banskej Bystrice a Turniská, v zahraničí klasicky Slovinsko, Francúzko, Španielsko.

Je nečím specifická slovenská komunita lezců?
Asi nie, tak jako všade na svete aj u nás sú komunity v pohode aj v nepohode. Ale toto mne jako skoronováčikovi nepríde správne hodnotiť, môžem len z vlastnej skúsenosti vyzdvihnúť u nás lezecké mená jako napr. Tomaso Greksák, Jano Smoleň alebo Kubo Kováčik, ktorí sú roky na lezeckej scéne, lezú krásne a čisto a vedia človeka aj niečo naučiť. Takých lezcov si vážim. Ja za seba môžem povedať, že rád leziem cesty, pri ktorých viem, že na ne mám a leziem ich rád. Nenacvičujem cestu 100x aby som si zapísal prelez. Pre mňa je to nezmysel, to nie je radosť z lezenia. To si už môžu dovoliť lezci, ktorí už nacvičujú 9cčka J . A ešte aby som nezabudol na kategóriu drytoolistov, správni chlapi, ktorí sú jeden veľký kolektív z ktorého srší energia a veľa humoru. Tú partiu mám naozaj rád.

Obejdeš se i bez adrenalinu, vezmeš si někdy batoh a jdeš se projít do hor? Kam Tě to táhne?
Keď beriem batoh, tak si buďte istý že sú v ňom len lezecké veci. Takže prechádzka bez adrenalínu u mňa nehrozí.

A na závěr, uměl bys říct, jaká je Tvoje teorie štěstí?
Presne taká istá ako povedal dedo Rybanský vo filme: Dotkneš sa skaly a vieš, že je tvoja…